Slovenská finančná správa aj slovenské súdy sa v rozsudkoch často inšpirujú rozhodnutiami českých súdov, pretože sú aktívnejšie v  daňových sporoch a  daňová legislatíva je v oboch štátoch založená na rovnakých princípoch. Preto prinášame informáciu o dôležitom spore v Česku vo veci preukazovania poradenských služieb, ktoré poskytla materská spoločnosť dcérskej spoločnosti.

Krajský súd v Českých Budejoviciach zamietol žalobu obchodnej spoločnosti v ČR (žalobca) voči Finančnému riaditeľstvu ČR v súvislosti s dodatočným vyrubením dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2009 a 2010 vo výške takmer 20 miliónov českých korún. Zároveň zamietol aj žalobu v súvislosti s výpočtom dorubenej dane, ktorá spočívala na porovnaní so subjektami v databáze AMADEUS, ktoré sú porovnateľné so žalobcom a jeho materskou spoločnosťou. Krajský súd tak potvrdil závery správcu dane, že žalobca dostatočne nepreukázal daňovú uznateľnosť nákladov na poradenské služby poskytnuté materskou spoločnosťou žalobcu.

Krajský súd sa v rozsudku zaoberá dvomi skupinami nákladov, ktoré daňový úrad posúdil ako nedaňové. Prvú skupinu tvoria náklady na poradenské služby poskytnuté žalobcovi jeho materskou spoločnosťou. V druhej skupine sú náklady na právne služby, ktoré materská spoločnosť refakturovala na žalobcu.

V prípade nákladov na poradenské služby od materskej spoločnosti žalobca poskytol 28 strán dokumentov popisujúcich poskytnuté služby, ich oblasti, rozsah, výpočet ceny aj konkrétny prínos. Ďalej poskytol aj faktúry s výpočtom fakturovanej ceny, ktorý pozostával zo mzdových nákladov zamestnancov, ktorí sa zúčastňovali na poskytovaných službách. Žalobca ďalej poskytol prezentácie, e-maily či pozvánky na telefonické konferencie vrátane viac ako 100 rôznych dokladov k cestovným výdavkom zamestnancov materskej spoločnosti.

Daňový úrad predložené dôkazy preskúmal, no dospel k záveru, že opis služieb je všeobecný a žiadny z predložených dôkazov nepreukazuje konkrétny odpracovaný čas, ani skutočnú cenu poskytnutých služieb. Zároveň daňový úrad argumentoval, že jednotlivé prílohy odkazujú na konkrétnu prijatú faktúru, no nevyčísľujú, akou sumou sa konkrétna služba podieľa na celkovej hodnote faktúry. Daňový úrad tiež spochybnil prílohy k faktúram s výpočtom fakturovaných súm, pretože výpočty boli vypracované spätne, čiže neboli podkladom pri vystavení faktúry. Krajský súd dal daňovému úradu za pravdu a dodal, že dokument s prehľadom odmien, ktorý neuvádza autora, čas vzniku ani zdroje, nie je dôveryhodný.

Krajský súd tiež rozhodol o spätnom uplatnení uzatvorených zmlúv. Aj v tomto bode sa zhodol so správcom dane: spätne uzatvorené zmluvy nie sú dostatočným dôkazom, že sa v skúmanom období postupovalo podľa nich, a teda bez doloženia konkrétnych výdavkov v súvislosti s poskytnutím služieb nestačia na uplatnenie konkrétnych výdavkov.

V prípade nákladov na právne služby refakturované materskou spoločnosťou žalobca v obhajobe poskytol memorandum, z ktorého vyplýva, že príjemcom právnych služieb bola materská spoločnosť a určitá ich časť sa týkala aj činnosti žalobcu. Na základe dôkazov krajský súd rozhodol, že žalobca nepreukázal, že si právne služby objednal, čoho sa jednotlivé stretnutia konkrétne týkali, spôsob zadania práce ani konkrétny výstup pre žalobcu.

Krajský súd v rozsudku uviedol, že základom pre hodnotenie daňovej uznateľnosti je spojenie konkrétneho výdavku s presne určenou poskytnutou službou. Bez tohto spojenia nie je možné si výdavky uplatňovať.

Rozsudok Krajského súdu nie je konečný a spor bude posudzovať Najvyšší správny súd ČR.

Rozhodnutie Krajského súdu v Česku v zásade potvrdzuje prax v preukazovaní služieb v rámci skupiny aj pri daňových kontrolách na Slovensku.